Bola som požiadaná o napísanie nejakých spomienok na obdobie lietania žien na letiskách v Slovenskej republike. Vzhľadom na to, že som sa venovala aktívnemu športovému bezmotorovému lietaniu v rokoch 1975 – 1990, pokúsim sa opísať takzvané „ZLATÉ ČASY“ nášho lietania, ktorému sme sa venovali celým telom aj dušou.
Vzhľadom na to, že junioriek a žien, ktoré sme súťažili bolo na Slovensku málo, väčšinou sme mali sústredenia a Majstrovstvá s mužmi. To, že nás bolo málo, bolo hlavne tým, že veľa dievčat a žien, ktoré sa prihlásili do aeroklubov na Slovensku, nedokázali držať krok s mužmi. Letové disciplíny boli také isté ako mali muži a vetrone v tom období nemali také letové vlastnosti ako sú teraz. Bolo to aj kondíciou. Máloktorá z dievčat alebo žien si uvedomovala, že to nie je len lietanie. Lietanie bolo len vrcholom vedomostí a kondície, ktoré bolo treba zdokonaľovať mimo letovej sezóny. Veľa z nás, ktoré sme postúpili do súťaží, sme museli počas zimy veľa sa učiť.
Každú jar nás čakalo náročné preskúšanie z odborných predmetov, kde sa nebral žiaden ohľad na to, či ste boli muž alebo žena. Počas zimy sme chodili na teoretické školenia v domovských aerokluboch a v jarnom období nás čakalo preskúšanie z odborných vedomostí. Hlavným predmetom teoretického školenia bol letecký predpis. Nebolo to len o bezmotorovom lietaní, ale aj o pohybe lietadiel vo vzduch, letových obmedzeniach, pohybe lietadiel na druhých letiskách. Pri letových obmedzeniach by som sa chvíľu zastavila. Napríklad bol prísny zákaz lietania v mrakoch. Pamätám si, že sme mali veľkú radosť z toho, keď sme mohli prefrčať týmito mrakmi. Predtým sme sa ale snažili pozerať, či niekde nablízku sa nenachádza krajský inšpektor. Jeho obľúbenou činnosťou (samozrejme aj povinnosťou) bolo zaparkovať niekde v zátiší stromov a ďalekohľadom sledovať, či sa neporušujú predpisy. Veľakrát mal smolu, pretože sme poznali už jeho bledomodrú Škodovku. Ako náhle sa nikde nenachádzala, už aj sme si to zamierili do mrakov. Vývrtky a akrobacia bola taktiež zakázaná počas roku. Súvisela len s praktickým preskúšaním, raz do roka – na jar, ako vyberanie nezvyklých polôh. Samozrejme nám to nedalo a nestačili nám takzvané nezvyklé polohy len raz do roka. Keď som mala pri pristátí problémy, že som bola na pristátie dlhá. Potom som použila pri pristátí systém „padajúceho listu“, ktorý ma naučil jeden skúsený pilot. Samozrejme ma to stálo tri dni dištancu. Tak som sedela na zemi. Ale veľakrát, keď som pristávala v teréne – mimo letiska, som mu v duchu ďakovala, že to ovládam. Samozrejme, musel pre mňa prísť transportný voz a neraz sa čudovali, akým zázrakom sa mi podarilo pristáť na takú malú plochu a ešte aj s prekážkami vôkol.
Kondíciu sme si ženy tiež museli udržiavať a veľakrát sme museli byť lepšie, aj s reflexmi, ako muži. Denne sme behávali niekoľko kilometrov, chodili plávať minimálne dvakrát týždenne, posilovať, cvičiť do telocvične. V zime sme chodili hlavne lyžovať a na zimné výstupy po horách. Keď sme išli lyžovať napríklad na Martinské hole, nešli sme lanovkou, ale v rámci kondičky sme sa brodili v snehu s lyžami na pleciach popod lanovku.
Toto zhruba predchádzalo lietaniu nielen žien, ale aj mužov. Ak sme chceli dosahovať slušné výkony, tak sme museli pre to aj niečo urobiť a hlavne obetovať také zábavky, ako boli diskotéky, návštevy kina a iné podujatia, ktoré zaujímali zvyšok mladých. Ale nám to vôbec nevadilo, pretože lietanie bolo naším všetkým a vôbec nám nerobilo problém vzdať sa týchto radostí. Bolo veľmi ťažké prestať lietať, doslova z jedného dňa na druhý. Do dnešného dňa som sa s tým nezmierila. Lietanie mi stále veľmi chýba. Našťastie, mám stále na čo spomínať.
Môj syn nevyrástol len na zvyčajných rozprávkach na dobrú noc, ale aj na mojich zážitkoch z lietania. Pamätám si, že veľakrát odmietol klasickú rozprávku a vyžadoval si ďalší môj zážitok z lietania.
PhDr. Dobroslava Barančeková
